Zomrel Vido Horňák
Včera navždy odišiel velikán slovenského filmu, režisér Vido Horňák.
Narodil sa 3. apríla 1934 v Novom Meste nad Váhom.
Maturoval v Brne a v rokoch 1954 až 1957 študoval odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU. Dobré vzťahy naviazal s Ivanom Balaďom, Ivanom Passerom, ktorý bol v druhom ročníku (Horňák v prvom) a aj s Milošom Formanom, ktorý bol vtedy už v ročníku štvrtom. Pozitívum bolo tiež to, že na škole zažil aj Milana Kunderu. Ten v tom čase prednášal francúzsku literatúru a nenávidel komunistický dogmatizmus. Horňák nakoniec štúdium nedokončil práve skrz politické nezhody s profesormi. Po dvojročnej epizóde s vojenskou službou nastúpil ako asistent réžie v Československej televízii v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania.
Krátko po vzniku Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v roku 1990 tam krátko - dva semestre - prednášal réžiu na popud Jozefa Budského. V roku 2003 bol predsedom poroty najstaršej slovenskej filmovej ceny Igric, ktorá bola obnovená v roku 1993. Angažuje sa ako konzultant a spoluautor zásadným materiálov Ministerstva Kultúry Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí Zákon o audiovízii či Kinematografický fond.
Bol členom výboru Slovenského filmového zväzu, Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu Slovenskej republiky.
Okrem malých inscenácií a réžie poľnohospodárskej relácie o družstvách a družstevníkoch bol prvým väčším televíznym projektom, na ktorom Horňák pracoval ako pomocný režisér film Smrť sa volá Engelchen (1960) Ivana Balaďu. Horňák sa k tomuto úspechu vyjadril nasledovne: „Mňačka (autor rovnomennej predlohy, pozn. aut.) napadli, Ivana Balaďu za to napadli, ale šéfovia neboli blbí, vedeli, že vznikol v istom zmysle na tie pomery malý klenot - Smrť sa volá Engelchen. Keď Vrabec (vtedajší direktor z televízie, pozn. aut.) prišiel do Prahy toto direktorom ukázať, nemusel sa hanbiť za Bratislavu.“[2] Námet filmu čerpá z obdobia druhej svetovej vojny a SNP. Film rozpráva o mladom partizánovi Voloďovi - hrdinovi s autobiografickými črtami, viditeľná je podobnosť mena s režisérovým - ten sa uzdravuje z ťažkého zranenia a popritom si spomína na udalosti, ktoré zažil pri svojom pôsobení.
Prešiel do literárno-dramatickej redakcie, kde bol spočiatku asistentom, potom pomocným režisérom. V roku 1961 dostal príležitosť režírovať, pretože po „pondelkových“ klasikách bol hojný dopyt. Boli to 45-minútový Súci chlapci podľa scenára Jozefa Boboka. Pôvodne sa uvažovalo o 5-dielonom seriáli z prostredia automobilovej opravárenskej dielne, no po prvom diely bol projekt zastavený, zakázaný. Prvý a teda posledný diel vystaval Horňák na kvalitných hercoch ako Jozef Kroner, Anton Mrvečka, Jozef Skovay, či Lucia Poppová a ďalších z Národného divadla.
Istý čas musel znova robiť asistenta, až pokým mu neprišla ponuka od Petra Jilemnického na spracovanie O dvoch bratoch. Obsadil Ivana Mistríka a Ivana Rajniaka. V roku 1963 pracoval na filme Mlčanie mora aj s, vtedy elitným a uznávaným hercom z Národného divadla, Jozefom Budským.
V roku 1966 nakrúca vo Filmovej tvorbe, pod jej vedúcim Ivanom Terenom, debutový celovečerný film s názvom V páse zlomená podľa novely Ladislava Ťažkého. Horňák ju nazval „modernou baladou“. Na kamere sa podieľal Igor Luther, ktorý práve dokončil FAMU, no už sa o ňom povrávalo, že patrí k elite. Je to znova film z obdobia SNP, portrét štvorice partizánov, ktorí sa snažia preniesť do hôr zbrane. Objavia ich však Nemci.
Zväz slovenských dramatických umelcov mu udelil výročnú Cenu za televíznu tvorbu za rok 1976. V roku, kedy režíroval Čudného človeka Michaila Jurieviča Lermontova a Zenovo vedomie Itala Sveva. Pri udelení sa prihliadalo rovnako na réžiu trojdielnej inscenácie Buddenbrookovci.
S hranou réžiou sa rozlúčil v roku 1993, kedy nakrútil film Európa, moja láska. Je to posledná inscenácia, ktorú robil Horňák v televízii. Túto adaptáciu divadelnej hry Luigiho Pirandella Henrich IV sa pokúšal zrealizovať už pred rokom 1989, no podarilo sa mu to až tri roky po revolúcii. V tom istom roku mu udelili Telemúzu za dlhoročný prínos v oblasti televíznej dramatickej tvorby. Jeho filmy patria do zlatého fondu Slovenskej televízie Bratislava, reprezentovali ju v zahraničí a získali viacero ocenení.
Situáciu z toho obdobia okomentoval slovami: „inscenácie skončili, to už sa úplne rozpadalo po tom 93., takže som ostal v lufte, ale i to som bral ako prejav doby. S Emilom Lehutom - to bol výborný kritik divadelný, síce zložitý človek a taký zaujatý, ale bol výborný znalec hlavne divadelnej teórie - sme mali veľké debaty. Povedal som: Emil, v tejto dobe robiť zúžené inscenácie, - televízne filmy, to boli vlastne len sfilmované inscenácie, exteriér robí plnohodnotný film, na to televízia nemala v 95. - to je na povrchu všetko. V dokumente urobím viac.“[3] V nasledujúcich rokoch sa Horňák teda zameral na dokumentárnu tvorbu.
Nakrúcal reflexívne, filozofické snímky. V titule Akí sme... (1993) „reaguje na podobní rovnomenný pokus Ladislava Kudelku z roku 1968. Vo filmovej eseji postavenej na ankete medzi kňazmi o princípoch kresťanskej etiky, o šťastí a egoizme sa Horňák pokúša odpovedať na otázky o novej situácii a jej účinkoch na ľudský život.“[4]
Zatiaľ posledný dokumentárny film, Dejiny bezcharakternosti, nakrúca v roku 2002. Uskutočňuje sa v ňom stretnutie ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad zmyslom existencie národa, slobody a príslušnosti k etniku vzhľadom na dianie v Európe.
Filmografia:
Hrané televízne filmy / inscenácie
- 1961: Súci chlapci
- 1961: Bratia
- 1963: Vráťte mi školné
- 1963: Mlčanie mora
- 1963: Horník, sedma, túz
- 1964: Príbeh o Antigone
- 1964: Kolíska
- 1965: Prebuď sa a spievaj
- 1965: Jeden zo siedmich
- 1966: V páse zlomená
- 1967: Sľub
- 1968: Román o base
- 1970: S Rozárkou
- 1971: Dvestotisíc a jeden
- 1972: Zojka a Valerija (oficiálna premiéra: 31.5.1990)
- 1973: Čierne ovce (bol v trezore, oficiálna premiéra: 12.2.1990)
- 1973: Kaucia
- 1974: Buddenbrookovci
- 1974: Piková dáma
- 1974: V tieni šedivých lúk
- 1975: Čudný človek
- 1975: Pani Heléne
- 1976: Zenovo vedomie
- 1979: Sesternica Beta
- 1982: Dedičstvo
- 1989: Húkanie sovy
- 1989: Staroružová dráma
- 1993: Európa, moja láska
Dokumentárne televízne filmy
- 1965: Potlesk v slnečnom dni
- 1967: Profily (seriál)
- 1990: Quo vadis XX. storočie
- 1993: Akí sme...
- 1995: Spomienky na Treviso
- 1995: Stanislav Dusík
- 1996: Portrét - Jana Kiselová
- 1997: Vesmír...a my...
- 1998: Stálo za to obetovať sa za človeka?
- 2002: Dejiny bezcharakternosti
Foto: Peter Stanley Procházka
