Poznámky k dokumentárnej tvorbe 
v Slovenskej televízii v roku 2006
v Slovenskej televízii v roku 2006
Arabské príslovie hovorí, že ten, kto opisuje život iného človeka, obohacuje vlastný život životom zobrazovaného. Dokumentarista ponúka v každom filme svoj najosobnejší postoj k svetu, svoj vzťah k ľuďom, svoje hľadanie názorov na veci podstatné. A predsa, či napriek tomu, že už takmer všetko viditeľné bolo nakrútené, sa stále znova a znova realizujú dokumentárne filmy. Ľudia trávia spolu celé hodiny, aby boli zaznamenané rozhovory, zachytené myšlienky, ktoré sa už nevrátia. Tvorcovia sa trápia i radujú. Poháňa ich vnútorná túžba vyjadriť sa.
Dokumentárna tvorba je vlajková loď každej verejnoprávnej televízie. Reflektuje materiálne, kultúrne, sociálne, ekologické i etnické súvislosti. Píše audiovizuálne dejiny spoločnosti. Televízny divák popri zábave či napätí očakáva od verejnoprávnej televízie aj to, že mu ponúkne odpovede na relatívne banálne otázky ktoré si denno-denne kladie.
Doménou rodinných večerov je mrkajúce oko televíznej obrazovky. Divák je zvedavý, chce sa stotožniť s podobnými príbehmi ako je ten jeho. Silnú konkurenciu televíznemu dokumentu ponúka tzv. reality show. Opustené manželky, plačúce deti, manželia neobratne vykonávajúci domáce práce, milenci a milenky in flagranti, konflikty celebrít, postpuberťáci uväznení v luxusných sídlach. Divák, ktorému televízna obrazovka ponúka takto zachytenú realitu, prirodzene posúva svoje hranice náročnosti a vkusu. Priemyselná kamera, ktorá vidí autentické situácie v kuchyni či na železničnej stanici, ešte nie je pohľadom dokumentaristu. Slová respondenta posadeného do kresla pri knižnici či postaveného v záhrade k viniču ešte nie sú autorskou výpoveďou. Inšpirujúca Griersonova definícia dokumentárneho filmu ako autorskej interpretácie reality nás učí tomu, že občan-tvorca má prevrávať k občanovi-divákovi originálnou, tvorivou a zároveň zrozumiteľnou a presvedčivou rečou.
Je zrejmé, že autorský dokumentárny film je svojbytný menšinový umelecký tvar, ktorý nemá ambíciu komunikovať s väčšinovým televíznym konzumentom. To však neznamená, že nemá svoje opodstatnené miesto práve na obrazovke verejnoprávnej televízie. Kde inde má v rámci plurality programovej ponuky miesto aj takýto menšinový žáner. Silná konkurencia komerčných televízií vytvára tlak na pôvodnú tvorbu vo verejnoprávnej televízii. Je zrejmé, že televízny dokumentárny film si musí svoju pozíciu stále obhajovať. Nevystačí pri tom len s obecnou tézou o svojom výchovnom či kultúrnom poslaní. Najlepšou obranou sú dobré, rezonujúce diela.
Tu sa natíska otázka, kde sa nachádza súčasný slovenský televízny dokument? Kam sa podela občianska angažovanosť tvorcov a autorská profesionálna kreativita? Reflektujúc dokumentárnu tvorbu v STV v roku 2006 en bloc, je zjavná malá tematická objavnosť, povrchnosť poznávania pri zbere materiálu, tvorivé stereotypy, nadužívanie publicistických foriem. To všetko sa vypomstilo celkovou nepresvedčivosťou a pocitom, že skutočný život okolo nás, jeho problémy ostávajú bokom. Reflexia súčasného sociálneho kontextu sa objavuje len výnimočne (Sny 30, Cesta za snom).
Na obrazovke STV majú mať svoje miesto sociálne dokumenty, v ktorých autori hľadajú odpovede na neuralgické témy dneška. Historické dokumenty, ktoré nachádzajú nové súradnice a ponúkajú viac, ako len komentárom doplnené notoricky známe archívy. Cestopisné dokumenty, ktoré prinášajú nové a nové svedectvá. Portréty z ktorých dýcha človek...
Pre minuloročnú dokumentárnu tvorbu je charakteristický opatrnícky postoj autorov, nahodilá dramaturgia pri výbere tém, cesta ľahšieho odporu pri kreovaní formy, všeobecná neangažovanosť.
„Angažovanosť, ak sa nemá stať prázdnym pojmom, si žiada hlbokú znalosť materiálu, schopnosť javy nielen ostro vidieť, ale tiež nachádzať logiku ich súvislostí, odkrývať vnútorné väzby a vzťahy, bez pochopenia ktorých sa zobrazenie reality javí nezvládnutým.“ (A. Navrátil, 2002, s.268)
Pre dokumentárne filmy, ktoré ponúkla STV v roku 2006, je charakteristická presila či nadvláda slov nad obrazovým stvárnením. Hovoriace hlavy, výpoveď strieda výpoveď. Obraz ostáva v rovine povrchnej ilustrácie, bez vnútorných asociácií a konotácií (Sisa a sivý holub, Budmerice Tajomný ostrov spisovateľov, Tlmočník, Mesto lietajúcich slov). Problém je aj komentár, ktorý zväčša nesie známky pátosu, pseudozovšeobecnení a lacných téz. Ukážkovo nezvládnutý je komentár vo filme Strach. „Novým“ prvkom sú múdri komentátori zvoleného problému, ktorí v obraze verbálne prekrývajú autorovu bezradnosť pri snahe vyjadriť svoj postoj. Ide o zjavnú inšpiráciu „narrators“ používaných v dokumentoch BBC – napríklad E. Gindl v ankete Cesta za snom či M. Marcelli v Nebeskom gete.
V hodnotenej dokumentárnej tvorbe sa objavujú tituly, ktorých autori mali ambíciu vyjadriť sa k všeplatným témam, no šírka záberu, túžba povedať „všetko“ im neumožnila zvnútorniť sa, individualizovať a prehĺbiť myšlienku. (Strach, Tlmočník, Nebeské geto). Cestopisy ostali iba na úrovni dobrodružného výletu do atraktívnych destinácií bez hľadania vnútorného sveta protagonistov, etnických súradníc či kultúrnych rozdielov (Karakoram, Island, pútnici a cudzinci). Filmy, ktoré sa zaoberali historickými súvislosťami reprezentujú zástupnú tému bez hľadania súvislostí so súčasnosťou (Vôľa a predstava Andrássyovcov, Mednyanszky).
Ak hodnotíme dokumentárnu tvorbu v STV, musíme konštatovať, že dlhodobo absentuje koncepčná dramaturgia, ktorá by okolo seba sústredila mladšiu autorskú špičku, aj študenti či čerství absolventi Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU sú zastúpení iba výnimočne. Strednej a staršej generácii dokumentaristov akoby dochádzal dych. Redakcia dokumentu z pozície profesionálnej autority negeneruje kontinuálne a s vizionárskou koncepčnosťou autorský dokument.
„Signálom vzostupu či úpadku dokumentárnej tvorby je postoj k sociálnemu a etnografickému filmu. Ako náhle sa tieto žánre dostávajú do oblasti záujmu tvorcu, okamžite dochádza k hodnotovému rastu produkcie“. (V. Macek, 1992, s.96)
Keď sa obzrieme za celou dokumentárnou tvorbou na Slovensku v uplynulom období, východiská z danej situácie sú všetkým zrejmé. Výrazné a úspešné dokumentárne filmy vznikajú mimo hlavnú produkciu STV ( My zdes, Iné svety, O Soni a jej rodine ...) Slovenská televízia by si mala ustrážiť svoje dominantné miesto koproducenta a distribútora. Externé prostredie vytvára pre tvorbu priaznivejší priestor. Dokumentarista je v ňom menej obmedzený.
STV musí vytvoriť priestor pre novodefinovanú, kompetentnú inštitucionalizovanú dramaturgiu, v rámci ktorej by pracovala dramaturgická rada ako poradný orgán intendanta STV 2. Jej členovia by mali byť inštalovaní spomedzi profesionálov – dramaturgov, režisérov s tvorivou autoritou na základe svoje praxe v oblasti dokumentárnej tvorby. Takáto rada by koncepčne a zodpovedne vyberala pripravované námety, rozpracované tituly alebo aj hotové dokumentárne diela a navrhla STV vstup do projektu a jeho vysielanie.
Majme na pamäti slová Martina Slivku, ktorý povedal že dokumentárny film si žiada svoje – čas, tvorivú invenciu, profesionálny prístup, finančné zázemie.
Pohľad na akvizíciu STV 2006
Hodnotiť akvizíciu STV v r. 2006 je nejednoznačné z hľadiska množstva titulov, žánrovej rôznorodosti. Z globálneho pohľadu akvizícia ponúka široký záber najmä cyklických programov, ktoré sú dokumentmi v širšom slova zmysle napr.: cestopisnými reportážami, populárno-vedeckými filmami, arsfilmami alebo historickými rekonštrukciami. Ich výpovedná úroveň je štandartná ( pre televízne vysielanie), bez ambície získať na medzinárodných filmových súťažiach ocenenia.
Väčšina z nich je vyprodukovaná v krajinách, kde kinematografia i televízia majú dlhú, kontinuálnu tradíciu ( USA, V. Británia, Francúzsko, Nemecko). Zastúpenie iných krajín je adekvátne ich postaveniu a úrovni, ktorú v tejto oblasti dosiahli.
Z tohto pohľadu zostáva nezodpovedanou otázkou či ambície STV na tomto poli nemôžu „prekročiť“ túto pre vysielanie potrebnú masu programu a uviesť na obrazovku aj výnimočné a medzinárodne ocenené dokumentárne filmy... Na opačnú stranu však musíme konštatovať, že uvedenie filmu na prestížnom festivale je rozdielne od uvedenia v televízii. Vysielateľ musí mať prepracovanú vlastnú diplomaciu a medzinárodnú prestíž, aby presvedčil producentský subjekt, že odvysielanie oceneného filmu má význam aj pre neho samého.
Záverom môžeme konštatovať, že akvizícia v roku 2006 priniesla na obrazovku STV veľa hodnotných ale aj priemerných dokumentárnych cyklov a sólotitulov. Ich „úroveň“ môže zodpovedať diváckemu záujmu i celkovej situácii v STV. Doporučujeme televíznej dramaturgii zamyslieť sa nad cyklom napr. dokumentárnych filmov, ktoré sa v poslednom období zapísali do súčasných dejín filmu i televízie a pre divákov by sa mohli stať ozajstným umeleckým zážitkom.
Poznámky:
Navrátil, A.: Cesty k pravdě či lži, AMU, Praha 2002
Macek, V.: K dejinám slovenského dokumentárneho filmu, SFÚ, Bratislava 1992
Vypracovali: Doc. Mgr. Ingrid Mayerová, ArtD., dramaturg ,Ateliér dokumentárnej tvorby FTF VŠMU Bratislava
Doc. PhDr. René Lužica, ArtD. ,etnograf ,Katedra sociálnej práce TU Trnava
